ADAM A KRVAVÁ GRÓFKA (úryvok)
Grófka prišla niekoľko hodín po nej a okamžite sa na ňu pýtala. Keď videla jej biedny výzor a starý odev, vyhlásila, že v takomto stave sa jej nemá ukazovať na oči. Prikázala služobníctvu, aby ju dali do poriadku.
Stretli sa na druhý deň dopoludnia. Agáta vymenila sivé handry za slušný odev a pred grófkou zrazu stála úplne iná žena. V priestrannom rytierskom sále boli iba oni dve.
„Zmenila si sa,“ prekvapene skonštatovala grófka.
„To vy ste ma zmenili, milostivá pani,“ zalichotila jej Agáta.
„Položím ti dôležitú otázku a chcem, aby si mi pravdivo odpovedala. Nemusíš mať žiadne obavy, nič ti nehrozí.“
Z dôležitých otázok mala Agáta vždy obavy. Nepovedala nič, iba prikývla.
„Vieš veštiť?“ začala grófka s vyšetrovaním.
„Viem milostivá pani.“
„Vieš aj zaklínať?“
„Aj to viem.“
Grófka tieto odpovede čakala, ale aj tak ju prekvapili. Ešte nikdy žiadnu vešticu nevidela. Len cigánku, ktorá veštila z dlane. Tá klamárka jej predpovedala, že do roka bude mať dieťa. A nič!
„Si čarodejnica?“
„Nie, milostivá pani. Boh daroval niektorým ľuďom zvláštne schopnosti. Patrím medzi nich. Nie sú to čary, je to požehnanie.“
„Požehnanie?“ Grófke nešlo do hlavy, prečo požehnané čarodejnice cirkev upaľuje.
„Ak sa s tým darom zle zaobchádza, môže sa zmeniť aj na prekliatie,“ dodala Agáta.
Grófka nemala chuť na filozofovanie. Bola veľmi zvedavá a chcela poznať svoju budúcnosť.
„Chcem vedieť, čo ma čaká,“ oznámila Agáte.
„To nie je také jednoduché, milostivá pani,“ povedala veštica a jej klientka na ňu škaredo pozrela. „Veštba je náznak, vidina, nie je to nič presné.“
„Chcem poznať moju budúcnosť a budúcnosť celej rodiny!“ zopakovala veľmi dôrazne grófka a podľa rozkazovačného tónu Agáta vedela, že žiadne výhovorky nepomôžu. Tejto žene sa neodporuje. Bude veštiť.
Veštenie bolo oddávna veľké riziko. Ak bola veštba priaznivá, veštica dostala štedro zaplatené, jej zákazník odchádzal spokojný a všade ju chválil. Ale veľmi často sa stávalo, že veštica predpovedala hotovú pohromu. V takom prípade od nahnevaného zákazníka nič nedostala. Horšie bolo, keď sa zákazník nevedel s veštbou zmieriť a všade vyhlasoval, že je klamárka. Iní ju rovno udali vrchnosti. Preto sa veštice naučili podať zlú správu nejasne. Tak, aby sa dala vyložiť rôznymi spôsobmi. Nešťastný zvedavec pochopil skutočný zmysel pochmúrnej predpovede až vtedy, keď sa naplnila.
Nečudo, že Agáta mala strach. Veštenie si objednala žena, ktorá mala jej život vo svojej moci. Utešovala sa slovami, ktoré počula pred chvíľkou: vraj mi nič nehrozí. No len aby...
„Veštiť sa dá rôznymi spôsobmi, milostivá pani. Môžeme naliať olovo do vody, to nám naznačí osud toho, kto sa pýta. Ale tento spôsob nie je presný.“
Grófka pozorne počúvala a nespúšťala z nej zrak.
„Najlepšie a najpresnejšie je...“ Agáta zaváhala. Takto veštila iba veľmi spoľahlivým a overeným ľuďom a medzi tých grófka určite nepatrila.
„Hovor!“
„Milostivá pani, sľúbili ste, že sa mi nič nestane,“ pripomenula Agáta grófke jej slová. Hlas sa jej triasol.
„To stále platí. Pokračuj!“
„Nazbieram správne byliny a huby. Dám ich do kotlíka, do vriacej vody. Budem vdychovať omamné výpary, až sa dostanem do stavu extázy. Moje vedomie sa presunie do iného sveta a ja uvidím budúcnosť toho, kto bude stáť oproti mne. Do vešteckého stavu sa budem dostávať asi hodinu, celá veštba bude trvať iba malú chvíľku. Uvidím len náznaky, ale na rozdiel od olova je ich výklad oveľa presnejší. Veštba sa musí uskutočniť za splnu mesiaca, čo je približne o šesť dní. Dovtedy si pripravím všetko potrebné.“
Grófka bola spokojná. Šesť dní ubehne ako voda. Pozerala na myjavskú majerníčku.
Tak predsa si čarodejnica. Mám ťa v hrsti, pomyslela si.
„Kde budeš veštiť? Tu?“
„Tento sál je príliš veľký a krásny. Stačila by mi aj pivnica, tam by nás nik nerušil a mohla by som tam rozložiť oheň. Najlepšie by bolo miesto, na ktoré pôsobia magické sily, ale takých je veľmi málo,“ odpovedala Agáta.
Magické miesto! Také tu predsa je! spomenula si grófka. Kastelán dostal jasný príkaz pripraviť ho!
„Ukážem ti jedno také miesto. Máme ho tu na hrade. Možno bude vyhovovať.“
Agáta na ňu pochybovačne pozrela.
Grófka vstala, zazvonila na veľký zvonec a poslala po kastelána.
Kastelán ich zaviedol k strašidelnej podzemnej krypte, ktorú kedysi využívali Templári. Odmietol ísť s nimi dnu a zbabelo utiekol.
Dve ženy pozerali do vnútra zanedbanej kamennej miestnosti. Po veľmi dlhej dobe bola ako tak uprataná. Okolo stien sa váľali veľké kamene, na rozbitej podlahe stáli kaluže vody. Steny pokrývala zelená pleseň. Miestnosť mala obdĺžnikový pôdorys a klenbový strop. Nemala žiadne okno, iba otvor v strope, ktorým dnu prenikalo svetlo. Na vzdialenejšej strane krypty stál asi pol metra vysoký kameň so záhadnými znakmi. Vyzeral ako malý oltár. Grófka vstúpila dnu a zvedavo si ho obzerala. Po chvíľke našla na stenách ďalšie tajomné znaky. Aj Agáta si všetko prehliadla. Všimla si, že pod otvorom v strope je v kameni vydlabaná priehlbina, stála v nej voda. Potom sa postavila do stredu miestnosti a zatvorila oči. Nikdy nebola na žiadnom magickom mieste, ale teraz jeho energiu zreteľne cítila. Bola spokojná.
„Je to výborné miesto. Tu sa dozviete vašu budúcnosť,“ povedala grófke.
Agáta sa rýchlo zorientovala v cudzom prostredí a pustila sa do hľadania byliniek a húb. Doma presne vedela, kde čo rastie, tu sa riadne nachodila, kým našla, čo potrebovala.
Ale o šesť dní mala všetko pripravené. V tajomnej miestnosti mala nachystaný malý stolík, stoličky, kotlík a drevo. Zvesť o tom, že Luciferova diera znova ožila, sa bleskove rozletela po celom hrade. Jeho obyvatelia sa báli vyjsť na nádvorie a zdesene sa prežehnávali. Pán farár sa doma modlil, aby pán Boh obrátil milostivú pani na správnu cestu.
Grófka nenechala nič na náhodu a vonku postavila stráž. K otvoru, ktorým dnu prenikalo mesačné svetlo, sa nesmel nik priblížiť.
Vo vnútri horel oheň. Veštica hodila do kotlíka zmes byliniek a húb, voda bublala. Mala zatvorené oči a sústredila sa na svoju úlohu. Opakovala osvedčené zaklínadlá a zhlboka vdychovala výpary z kotlíka. Niekoľko byliniek mala v ústach, prežúvala ich. Grófka sedela obďaleč a všetko pozorovala. Agáta po čase premiestnila kotlík na stôl, prehodila si cez seba plachtu, aby omamné výpary zbytočne neunikali. Cez malú štrbinu hľadela na grófku, ktorá sa prisunula bližšie k nej. Stále niečo prežúvala a mrmlala. Oči mala zakalené, najbližšie okolie vôbec nevnímala. Videla len grófku sediacu oproti. Jej obraz sa začal rozmazávať, o chvíľku sa dokonca hýbal. Agáta zrazu videla grófku v inej pivnici, videla ako mladému zakrvavenému dievčaťu pomaly pichá ozdobnú ihlicu do tela. Vystrašené dievča kričalo a Agáta kričala s ním. Grófkin obraz letel ďalej, stále sa menil. Videla jej prvé dieťa, potom ďalšie a ďalšie. Videla veľkú svadbu, aj pohreb jej manžela. Videla zlomenú grófku zomierať vo väzení, videla jej vnuka, ako kráča na popravisko, videla niekoľko generácií ich rodu, aj slávu grófa Nádasdyho, veliteľa husárskeho pluku.
Vyčerpaná si strhla z hlavy plachtu. Stále bola pod vplyvom bylinných výparov, stratila rovnováhu, spadla zo stoličky a zvalila sa na podlahu. Prerývane dýchala. Snažila sa na nič nezabudnúť. Grófka okamžite pribehla k nej.
„Čo si videla? Hovor!“
Agáta sa ešte úplne neprebrala, krútila sa jej hlava.
„Videla som, ako ste zabili dievča. Viem, že ich bolo veľa. Prečo to robíte?“
„Nestrpím, aby si tie nehanebnice beztrestne užívali s mojím manželom! Mám sa tváriť, že sa nič nestalo?“ odsekla grófka. „Áno, zabila som ich niekoľko. Dostali, čo si zaslúžili. A zabijem ich aj tisíc, ak bude treba!“
„Narodí sa vám niekoľko detí,“ šepkala Agáta. „Prvé bude dievča. Videla som aj ďalších vašich potomkov, ich svadby a ich deti. Meno Nádasdy bude dlhé generácie patriť k tým najvýznamnejším v krajine.“
„A čo ja?“ nedočkavo sa pýtala grófka.
Agáta si spomenula na zavraždené dievča.
„Vy zomriete vo väzení.“
Grófka skamenela. Čo si to tá odporná čarodejnica dovoľuje?!
„Mňa nie je možné uväzniť!“ vykríkla. „Neklam!“
Veštkyňa pred sebou stále videla tvár zomierajúceho dievčaťa.
„To nie je všetko. Vášmu vnukovi odsekne hlavu kat,“ dodala. „Obrovský majetok vašej rodiny prepadne kráľovi.“
Šokovaná grófka si sadla na stoličku a nebola schopná povedať ani slovo. Zamyslela sa. Bola to vzdelaná žena. Dobre vedela, že aj králi občas skončia na popravisku. Že je vojna s Turkami a nik nevie ako dopadne. Každú chvíľu vypukne nejaká vzbura, povstanie alebo sa pripravuje sprisahanie. Život sa môže všelijako zvrtnúť.
„Vieš to isto?“ spýtala sa ešte raz veštice.
„Isto, milostivá pani.“
„V takom prípade musíme zmeniť budúcnosť,“ rozhodla grófka.
Spojila som sa s diablom, pomyslela si nešťastná bylinkárka.
Aj grófka spala veľmi zle. Zobudila sa unavená a podráždená. Okamžite si spomenula na nočnú veštbu.
Tak ja zomriem vo väzení? A môj potomok má byť popravený, majetok odobratý? Takú situáciu si nevedela predstaviť, ale určite nechcela nič podceňovať. Už včera sa rozhodla, že spraví všetko preto, aby sa veštba nenaplnila.
Ale ako sa mení budúcnosť? rozmýšľala. Jej spovedník jej raz povedal, že budúcnosť zmení vtedy, keď zmení seba. Tá rada sa jej vôbec nepáčila. So svojím životom bola viac menej spokojná a nehodlala ho meniť.
Predsa nevstúpim do kláštora, pomyslela si, vyliezla z postele a nechal si zavolať myjavskú majerníčku.
„Ako sa dá zmeniť budúcnosť?“ spýtala sa Agáty, len čo sa za ňou zatvorili dvere.
Panebože, ona to myslela vážne, zhrozila sa Agáta, a začala v pamäti loviť spomienky na dávny rozhovor v Hrozenkove.
„Naša budúcnosť je v Božích rukách, milostivá pani,“ povedala opatrne, ale to nebol správny začiatok.
„Boha z toho vynechaj. Potomka mi nedopraje, ale smrť vo väzení áno. Nemá ma rád. O svoju budúcnosť sa musím postarať sama!“
Agáta vzdychla a radšej prešla k veci.
„Neviem ako sa dá zmeniť budúcnosť, ale kedysi som sa v Hrozenkove rozprávala s váženou vedmou. Bola taká múdra, že ju volali Bohyňa.“
Grófka sa zachmúrila, lebo keď neverila Bohu, nemienila veriť ani Bohyni z nejakých lazov. Agáta si to nevšimla, hlavu mala sklonenú a poslušne pokračovala.
„Ona mi rozprávala o slávnom alchymistovi, ktorý vraj vynašiel a postavil stroj, pomocou ktorého sa dá cestovať v čase. Vraj sú ľudia, ktorí presne vedia, kde sa ten stroj nachádza, vedia ho ovládať a dokážu sa preniesť do inej doby. Možno ju dokážu aj zmeniť.“
To musí byť úžasný vynález, pomyslela si grófka.
„Kde je ten stroj? A kde sú ľudia, ktorí ho vedia ovládať?“
„V Prahe, milostivá pani,“ povedala Agáta. „Vraj je dobre ukrytý v samom srdci mesta. Chránia ho potomkovia toho slávneho alchymistu.“
Hrad v Léke (dnes Lockenhaus)